Cvicte.sk

Už je to pár mesiacov, čo cvičím a myslím si, že naozaj poctivo. Najskôr som si hovorila, že ma bude v tempe udržiavať to, že moju cestu bude niekto sledovať. Neskôr som zistila, že cvičiť chodím preto, lebo to mám rada a napĺňa ma to.  To považujem za skvelý posun. Pretože ja mám obrovský talent vymýšľať si výhovorky.

Avšak strava je moja Achillova päta. Vždy to tak bolo. Asi ako každá žena som skúsila nespočetne veľa diét. Niektoré pomohli, niektoré ma znechutili a niektoré boli iba hlúpy nápad.

Splním svoj cieľ?

Váha mi ide dole veľmi pomaly, samozrejme, že mám z toho „depku“ a hovorím si, ako to je možné, však schudol už každý... Musí sa to podariť aj mne. Ja viem, aké to je cítiť sa demotivovane a byť deprimovaná, a „bahniť” sa v pocite sebaľútosti. Ženy, nie ste v tom samy! Ľudia sa pýtajú, „však mala schudnúť viac, žiadne zmeny nevidíme." Myslíte si, že mňa to netrápi? Nie kvôli svedkom, iba kvôli sebe.

Priznám sa, moja strava nebola 100-percentná, ani ABSOLÚTNE RADIKÁLNA, ale nemôžem povedať, že bola mizerná… Evidentne sa to bude musieť zmeniť. Chcem dokázať hlavne sebe, že na to mám, pretože keď dokážem toto, verím, že hocičo iné bude hračka (povedzme si na rovinu  – sebazaprenie sa vždy zíde).

Každý máme svoje traumy

Poviem vám úprimne, ja mám s chudnutím spojených veľmi veľa vecí. Mám nabalených kopec nepríjemností z detstva, bola som od útleho veku, cca 11 rokov, nútená chudnúť, i keď som nemala nadváhu, len som bola trošku bacuľatejšia. Nuž rodina to videla inak, a tak sa v takom skorom veku rozbehlo nekonečné diétovanie, odtučňovacie kúry a podobne. Verte mi, v takom mladom veku nerozumiete, prečo sa všetky tieto zákazy, príkazy a nezmysly dejú, a prečo nemôžete jesť to, čo napríklad spolužiaci… To človeku spôsobí traumu – verte mi, chtiac-nechtiac, či ste človek silný, alebo slabý, nepristupujete k jedlu len ako k niečomu, čo vás zasýti. Po tých rokoch si vybudujete k jedlu chorý vzťah, pretože v jedle sa vám reflektujú aj iné veci… Nekonečné zákazy, príkazy a obmedzenia sa odzrkadlili v chorobnom prejedaní, alebo v chorobnom nejdení . A to je môj príbeh a dôvod, prečo niektoré veci nejdú ako „po masle”. Ja si ten čas v pokoji dožičím, lebo som dospelá a chcem robiť to, čo je v prvom rade dobré pre mňa a nie to, čo bude fajn len „naoko” alebo na fotke.

Ja mám obdiv pre ľudí, ktorí sa dokážu zriecť vymyslených „odmien” v podobe jedla a dokážu si namiesto cheesecaku dať pohár vody s citrónom. Ale pravda je taká, že začať sa vždy niekde musí, a preto práve toto beriem ako svoj začiatok.