Cvicte.sk

Chorí sa neustále zaoberajú tým, ako vyzerajú, koľko vážia, a vytrvalo sa snažia schudnúť alebo aspoň nepribrať. Ich emocionálny svet je plný strachu, úzkosti a nenávisti, ktorú cítia sami k sebe a vlastnému telu. Poruchami príjmu potravy väčšinou trpia ženy a dievčatá, aj keď ojedinele sa môžu objaviť aj u mužov a chlapcov.

Nedávno mi volala kamarátka. Bola vydesená. Jej osemnásťročnú dcéru odviezli do nemocnice po tom, ako v škole omdlela a nemohli ju prebrať. V nemocnici podľa vyšetrení zistili, že jej nič nie je. Pustili ju domov a kamarátke povedali, aby jej dala poriadne najesť. Vyšlo najavo, že jej dcéra už dlhšiu dobu jedla iba ovocie a jej telo neunieslo štvorhodinový tréning tanca.

Išlo o prvý incident a vďaka včasnej intervencii, teda niekoľkým otvoreným rozhovorom a dôslednému monitorovaniu stravovacích návykov, sa podarilo rozvinutiu anorexie zabrániť. Je však dôležité, nenechať sa pri prvých prejavoch choroby postihnutým uchlácholiť, že sa nič nedeje, že to bude dobré a že má všetko pod kontrolou.

Prvé varovné príznaky

Netreba hneď robiť paniku ani scény, ale pozorovať a overovať si nasledovné veci: 

• Konzumuje dotyčná jedlo s rodinou? Kedy ste ju naposledy videli na vlastné oči niečo zjesť? 
• Má skutočne toľko domácich úloh, že si musí jedlo nosiť k sebe do izby?
• Stačí jej často iba zelenina?
• Potrebuje ísť zakaždým, keď niečo zje, okamžite "na malú" a na WC potom trávi príliš veľa času?
• Sťažuje si na nevoľnosti, kvôli ktorým radšej neje?

Všetky tieto okolnosti by mali rodičov zaujímať a prípadne ich prinútiť hľadať vhodné riešenie. Ako pri každej chorobe, tak aj tu platí, že čím skôr sa problém rieši, tým lepšie.

Kým anorektičky hladujú a hladovať neprestávajú, aj keď im padajú vlasy, vidieť im kosti a nemajú žiadnu energiu, bulimičky začnú po nejakej dobe jesť viac, ako by chceli. Sú veľmi sklamané, cítia sa previnilo a hľadajú spôsob, ako znovu začať chudnúť. Väčšina z nich siahne len po ďalšej a ešte drastickejšej diéte. Kolotoč hladoviek, vracania a preháňadiel len zvyšuje riziko prejedania, ku ktorému so železnou pravidelnosťou a rastúcou intenzitou dochádza. 

Dobre skrytý problém

Prvá anorektička, s ktorou som sa stretla už ako malé dievča, bola naša susedka. Bola neuveriteľne chudá a nehovorila o ničom inom než o jedle. Ilona bývala v našom paneláku a často prosila o jedlo. Neboli sme sami, kto jej dal občas vajíčko, cukor alebo kúsok čokolády. Napriek tomu vyzerala stále horšie, prišla o zuby a výrazne jej vypadali vlasy.

Nejaký čas som Ilonu nevidela a dozvedela som sa, že je už po niekoľký raz v nemocnici. Keď sa vrátila, zase prosila o jedlo a tentoraz aj o ponožky a oblečenie. Invalidný dôchodok je vraj príliš nízky a rodičia jej nechcú dávať peniaze. Začala som jej vtedy, vo svojej naivnej dôvere, viac pomáhať. Chodila som s ňou nakupovať, samozrejme, za svoje peniaze.

Raz ma zastavila jej matka a spýtala sa, či mám chvíľku, že by mi chcela niečo ukázať. Vzala ma do Iloninej izby. Nikdy v živote som nevidela toľko ponožiek. Tie, čo som jej kúpila ja, boli stále nevybalené. V kuchyni mali dve chladničky. Jednu odomknutú, tá patrila Ilone a jednu zamknutú, ktorá bola pre rodičov. Tá Ilonina bola plná jedla, ktoré dostala od ľudí. 

Ak chceme niekomu s poruchami príjmu potravy pomôcť, musíme pomoc poskytnúť komplexne. Inak môžeme s dobrým úmyslom napáchať viac škody ako úžitku. Jej mama mi rozprávala, ako v noci nespí, ale varí, aby to všetko ráno spláchla na záchode. Chladničku si zatvárajú, pretože im veci brala, varila z nich a potom to vyhadzovala. Konečne mi došlo, o čo ide. Hanbila som sa, že som si nikdy nezistila, ako to skutočne je. Myslela som si, že robím dobrú vec. S Ilonou som sa stretávať neprestala, ale už som jej nikdy žiadne jedlo nedala.

Táto skorá skúsenosť sa mi neskôr hodila v mojej práci. Ak chceme niekomu s poruchami príjmu potravy pomôcť, musíme pomoc poskytnúť komplexne. Informácie od chorého sú, bohužiaľ, často zavádzajúce, je nutné pracovať s celou rodinou, a ak je to možné, aj so školou alebo kolegami v práci. Inak môžeme s dobrým úmyslom napáchať viac škody ako úžitku.

Ilona nakoniec prekonala najhoršie štádium kvôli partnerovi, do ktorého sa zamilovala, a kvôli túžbe po deťoch. Po dvadsaťročnom boji s anorexiou začala pomaly jesť. Teraz má dve zdravé dcéry, hoci pri 165 cm výške má iba 48 kg (BMI 17,63). Dodnes však nie je úplne zdravá. Má problémy so srdcom a žalúdkom. Je stále unavená a starostlivosť o deti by nikdy nezvládla bez výdatnej pomoci manžela a rodičov. Stále bojuje s pocitmi menejcennosti a nutkaním schudnúť, ktoré s pomocou svojho okolia ťažko, ale zvláda.

Príčiny a súvislosti

Vo Veľkej Británii som štyri roky pracovala v komunite pre ženy. Bolo neuveriteľné, s akou pravidelnosťou dievčatá prechádzali zo závislosti na tvrdých drogách alebo alkohole do porúch príjmu potravy. Rada by som spomenula príbeh Emmy, ktorá z môjho pohľadu vyhrala statočný boj sama so sebou. Do komunity prišla z ulíc Londýna. Bola v podstate otrokyňou drogového dílera. Ten ju mlátil a nútil k sexu. Mala od neho kokaín aj heroín zadarmo. Bola zakríknutá a všetkých sa bála. Po detoxikácii ožila a vyzerala lepšie.

Po niekoľkých mesiacoch, odkedy bola v komunite, začala znova nápadne chudnúť. Odmietala jesť, a keď niečo zjedla, zvracala. Zistili sme, že ide zvracať, aj keď za celý deň zje jedno jablko.O svojich problémoch odmietala hovoriť. V komunite sa však veci ťažko taja, a tak sa nakoniec otvorila. Vyšlo najavo, že anorexiou trpela už pred nástupom do komunity. Súhlasila s tým, že bude jesť pravidelne so všetkými a nebude zvracať, na čo intenzívne dohliadala jedna z pracovníčok. Pre Emmu to bolo veľmi ťažké a občas sa zdalo, že svoj boj vzdá, ale pribrala a postupne sa váhou prestala nezdravo zaoberať. Prekonala dlhoročnú závislosť na drogách aj anorexiu. Dnes je zdravá, šťastne vydatá a má dve deti.

Poruchy príjmu potravy majú širokú škálu príčin, ktoré nie je ľahké presne určiť. Najčastejšie ide o kombináciu nasledujúcich príčin:

• biologických (hormonálne zmeny v puberte)
• sociálnych (despotický otec, odmietnutie v škole, mediálny tlak na dokonalý vzhľad)
• emocionálnych (strachy, úzkosti)
• osobnostných (perfekcionizmus, slabá vôľa)

S týmto všetkým je nutné pracovať, ak chceme docieliť úspech v liečbe. Niekedy postačí zmena prostredia a rozhovory s chorou, ktoré jej pomôžu príčiny odhaliť a zaujať k nim správny postoj, inokedy je nutné pomôcť napr. antidepresívami. Pomáhať bulimičkám možno začať ihneď, ak s tým choré súhlasia, dievčatá a ženy trpiace pokročilou anorexiou musia začať pobytom v nemocnici, ktorý má stabilizovať zdravotný stav. Niekedy je kolaps a hospitalizácia prvým impulzom k uvedomeniu si závažnosti stavu pre chorú aj jej okolie.

Ako sa dostať z bludného kruhu

Pre uzdravujúci proces je nutné aspoň čiastočné uvedomenie si problému a ochota spolupracovať na náprave. Mieru a priebeh pomoci by mal režírovať pomáhajúci, aj keď hlavnú úlohu hrá, samozrejme, chorá. Pokiaľ bude skrývať svoje problémy a nebude sama k sebe a svojmu okoliu úprimná, nebude sa jej dať pomôcť.

Partnerom v procese zmeny by mal byť človek, ktorému dotyčná dôveruje, ktorý sám nedrží diéty a netrpí podobnými problémami. Mal by mať dostatok času, nenechať sa manipulovať a dôsledne vyžadovať dodržiavanie dohodnutých pravidiel. Ak je pomáhajúcich viac, je nevyhnutná ich spolupráca a dôsledné odovzdávanie si informácií.

Ak je chorá v pokročilom štádiu anorexie, jedálniček je dobré konzultovať s lekárom, ktorý tiež určí, akým tempom dávky jedla zvyšovať. Spoločne je potrebné stanoviť jasné pravidlá, ciele a plán, ako ich dosiahnuť. Napríklad cieľ, ako sa čo najskôr zbaviť bulímie alebo pravidlo nikdy sa neprejesť, sú nezmyselné a nevyhnutne povedú k zlyhaniu a frustrácii. Cesta správnym smerom začína takto: 

• do týždňa si zostavím vyvážený jedálniček
• budem sa vážiť len raz týždenne
• pred zrkadlom sa nebudem skúmať, ale len skontrolujem, ako vyzerám predtým, ako odídem do práce
• keď budem v strese a budem sa chcieť prejesť, poprosím o pomoc

Pre uzdravenie je tiež nevyhnutné oddeliť pocity od jedla a jedlo od pocitov. Väčšina anorektičiek a bulimiček má totiž v tejto oblasti doslova "guláš". Zatiaľ čo väčšina populácie má jedlo spojené s dobrými pocitmi, pre anorektičky a bulimičky znamená každé sústo prehlbujúci sa pocit viny, strachu a vlastného zlyhania. O týchto pocitoch treba hovoriť, pomáhať ich pomenovať a uvádzať ich na pravú mieru. Nemožno ich zľahčovať, ani popierať.

Kvôli prepojenosti pocitov s jedlom je nutný podrobný písaný jedálniček. Dotyčná si potom nezávisle od pocitov pripraví a zje, čo je na jedálničku napísané. Ak je chorá v pokročilom štádiu anorexie, jedálniček je dobré konzultovať s lekárom, ktorý tiež určí, akým tempom dávky jedla navyšovať. Nútiť dievčinu s "mini žalúdkom" konzumovať normálne porcie a hnevať sa na ňu, keď to nedokáže, nie je dobrý nápad.

• Pre úspešný začiatok je absolútne nevyhnutné dodržiavať režim stravovania bez ohľadu na to, čo "hlásia" pocity.
• Pri jedle sa snažte vytvárať priateľskú atmosféru a hovoriť o témach, ktoré má chorá rada, aby sa nesústredila na každé sústo, ktoré vloží do úst.
• Celkovo je dobré odvádzať pozornosť od vlastnej osoby, zmysluplne tráviť voľný čas, spoločne sa starať o nejaké zviera, chodiť von s priateľmi.
• Dôležité je obmedziť prehnané pohybové aktivity, ktorými by si chorá kompenzovala pocit viny za jedlo a navyše spaľovala podľa nej prebytočné kalórie.
• S pribúdajúcimi kilami je prospešné sústrediť sa na časti tela, ktoré má dievča prirodzene rada a učiť sa prijímať nový vzhľad optimisticky.

Boj s poruchami príjmu potravy je beh na dlhú trať. Občas chorému aj jeho blízkym dochádza dych, občas spadnú a nechce sa im zodvihnúť a pokračovať. Zo skúsenosti však viem, že aj keď sa to nepodarí na prvýkrát, vyjde to na druhýkrát. Dobehnúť do cieľa je možné a víťazstvo chudí sladko.

Autor: Veronika Tichá. Vyštudovala sociálnu pedagogiku. Viac ako pätnásť rokov pracuje so závislými na drogách a alkohole. Pravidelne prispieva pre portál www.psychologie.cz 

Odporúčame prečítať: Ortorexia: Ilúzie o bezpečí