Cvicte.sk

Boris Csiba patrí k skúseným a úspešným slovenským bežcom. Pýši sa titulom MAJSTER SLOVENSKA a v roku 2014 vyhral preteky Wings for Life prvykrát organizované na Slovensku.  S behom začal pred niekoľkými rokmi vďaka svojmu bratovi. Nespokojnosť s dosiahnutými výsledkami ho postupne priviedli k trénerovi Marcelovi Mataninovi, ktorý pôsobí v BeCool agentúre a dvojfázovým tréningom. O tom, aké sú jeho skúsenosti s behom vo vlastnej réžii, aké pod vedením trénera, ale aj viac o svojich cieľoch a ambíciách prezradil v rozhovore.

Behu sa venujete už niekoľko rokov. Pamätáte si ešte na svoje bežecké začiatky?

Je to sedem, alebo osem rokov dozadu, ako som začal behať. Predtým som hrával futbal. S behaním som nemal veľa spoločného. Venoval som sa hlavne kolektívnym športom. K behu ma doviedol brat. On behával niekoľko rokov. Pre neho to bol protipól k práci. Chodil behať tri razy do týždňa a začal som s ním. Ja som to takouto formou nedokázal robiť, lebo ma vždy rozčuľovalo, že som nevyhrával. Došiel som do cieľa desiaty, alebo pätnásty. Nemal som tréning, čiže lepšie výsledky som ani dosahovať nemohol.

Hneď ako ste s behom začali, zúčastňovali ste sa pretekov?

Po mesiaci behu som šiel na prvé preteky. Nemal som žiadny tréning a dokonca som vtedy končil s fajčením. Potom z troch dní v týždni boli štyri, päť... až som napokon behal sedem dní v týždni a dva razy denne. Aktuálne behám vždy a všade, aj na dovolenkách. Teda prvý impulz bolo to, že som chcel vyhrávať. Za tým je drina, človek musí začať tvrdo trénovať. Potom som šiel na pretek a prišiel na to, že som slabý. Chcel som to zmeniť. Vtedy som ešte trénoval sám podľa plánu, ktorý som našiel na internete. Vďaka tomu som sa dostal na určitú úroveň, teda polmaratóny som behal za 1:12 a maratón za 2:38. Všetko som si robil podľa seba, napríklad som šiel na jeden maratón a o dva týždne na ďalší.

To musela byť obrovská záťaž

Telo to zvládalo. Lenže potom sa mi stalo to, že som šiel takto po sebe na dva maratóny, jeden som skončil za 2:38 a potom na ďalšom vo Viedni som skoro skolaboval na trati. Došiel som síce do cieľa, ale skoro som odpadol a mal som zlý čas. Vtedy som prišiel domov, napísal trénerovi Marcelovi Mataninovi, či by som s ním mohol konzultovať plány. Bol som si vedomý toho, že som niečo pokazil. Tak s ním trénujem už takmer dva roky.

Čiže päť rokov ste išli svojou líniou a potom prišlo rozhodnutie trénovať pod dohľadom odborníka

Presne tak. Teraz mám pocit, že čím viac behám, tým viac som odkázaný na trénera a tréningové plány. Keď začnete behať, robíte to pre radosť, pretože chcete mať peknú postavu a kondíciu, kúpite si oblečenie a jednoducho beháte. Potom sa dostanete do štádia, že máte behať na čas a dosahovať nejaké ciele. Zistíte, že o behu nič neviete. Teda, že plán, ktorý ste si v hlavne vytvorili, je zlý. Buď beháte veľa, alebo málo, máte zlú techniku a podobne. Tréning musí obsahovať určité prvky, ktoré sú zamerané na vytrvalosť, rýchlosť atď. Ak trénera nemáte, tak to neviete. Ja sa považujem za robota, ktorý robí to, čo si dohodne s trénerom. Som ten, ktorý to na trati oddrie, ale zodpovednosť nechávam na trénera. Čo sa týka výsledkov, tak som skúsený bežec, ale ak by za mnou prišiel niekto, kto chce začať behať, neviem mu poradiť.

Aké zmeny v tréningu nastali pod vedením trénera?

Najprv prišiel na rad tréningový plán a prvky, z ktorých musí byť zložený. Plán sme prispôsobili cieľom, teda konkrétnemu preteku. Určili sme si vrchol sezóny, minulý rok to bol košický maratón a tomu sme prispôsobili všetko. Stanovili sme si, kedy telo potrebuje trénovať a kedy oddychovať. Začal som trénovať dvojfázovo.

Fungovalo to bez problémov?

Prvý rok ma Marcel nepoznal a naložil mi veľmi veľa pretekov. Nevedel, čo moje telo zvládne. Doplatili sme na to. V Košiciach ma to zodralo tak, že som tam na 25 km zažil to, čo vo Viedni. Odišli mi sily. Zistili sme, že musíme ubrať z pretekov, teda ich nesmie byť tak veľa. A to sme urobili. V Hannoveri som skončil trinásty ako druhý Európan. Mali sme skoro o polovicu menej pretekov ako v prvom roku. S Marcelom sme si sadli ľudsky aj trénersky. Začalo to fungovať. Síce sme na to obetovali rok, ale inak sa to zistiť vlastne ani nedá. To zistíte až pri záťaži.

Pomohol vám tréner aj v rámci techniky?

Techniku som mal v poriadku, Marcel ma nemusel nič odnaučiť. Aktuálne riešime napríklad to, že určité svalové skupiny musím posilňovať, pretože strácam rovnováhu a oberá ma to o energiu. Tým môžeme získavať nejaké sekundy, minúty. Budem teda robiť  nejaké posilňovacie cviky na chrbát.

Ako je to s regeneráciou?

Najčastejšou chybou ľudí je, že podceňujú regeneráciu. Niečo od tela chcú, ale nič mu nedávajú. Mám kamarátov bežcov, ktorí len drú a drú, ale nikdy neboli na masáži alebo v saune. Ja mám raz do týždňa fyzioterapeuta. Telo treba sledovať, čo sa týka regenerácie. Treba vypnúť, mať dovolenku. Toto je perfektné, že to za mňa robí tréner. Reálne mu opisujem stavy a pocity, on so mnou absolvuje tréningy. Presne vie, kedy a ako nastaviť regeneráciu.

Museli ste zmeniť stravu?

Tým, že trénujem dva razy za deň, potrebujem jesť ľahké veci. Teda na obed si dávam počas týždňa hlavne cestoviny alebo niečo ľahké. Mastné veci nejem, pretože mi nechutia. Nejako extra to neriešim. Ak mám chuť na lososa, tak si ho dám. Keď na kura, tak jem kura. Jem veľa hovädziny, ale preto, lebo mi to chutí. 80 percent z môjho jedálnička tvoria cestoviny.

Mnohí dávajú kvalitu jedálnička do súvislosti so športovým výkonom. Aký je Váš názor?

Podľa mňa človek môže jesť normálne. Dávať to do polohy, že je niečo lepšie pre športový výkon, na to by som si netrúfol. Človek by mal jesť striedmo, ale prirodzene.

Aké maratóny ste za svoju bežeckú kariéru absolvovali?

Ja si vyberám maratóny podľa toho, aké sú rýchle a čo v rámci tréningového plánu potrebujeme. Napríklad newyorský môže byť vizuálne pekný, ale inak je katastrofálny. Bežia sa tam pomalé časy. Pre mňa je ideálny 1 maratón ročne. Je dôležité, aby som zabehol maratón rýchlo, teda splnil nejaký limit. Tých nie je veľa. Rýchly je napríklad berlínsky, londýnsky, viedenský. Bratislavský tiež nie je extra rýchly. Vyberáme teda podľa toho, ako to mne vyhovuje. Ja chcem ísť na kvalitu. Je to o pragmatizme. Bežal som maratón vo Viedni, v Hannoveri a ostatné tu na Slovensku. Ak splním nastavený limit, potom si viem predstaviť, že by som si chodil odbehnúť maratóny aj pre zábavu.

Aj pre bežca sú dôležití ľudia, ktorých má okolo seba. Aký tím máte pri sebe na maratóne?

V Košiciach som mal šesť ľudí, z toho boli štyria na trati. Oni sa presúvajú a točia. Podajú mi vodu, informujú ma o dianí na trati. Robia mi servis priamo tam. Čím viac behávate a chcete dosahovať výsledky, tým viac ste odkázaní na pomoc iných ľudí.

Maratón môžete robiť tak, že to robíte pre zábavu ako koníček. Teda chodíte po svete a užívate si to. Ak začnete mať ambície, chce byť v špičke, už to nie je len o vás, ale o tíme. Ak to chcete dosiahnuť, musíte spolupracovať. Je to o vašom rozhodnutí.

Čo je ešte okrem tímu dôležité v príprave?

Aby sami vyhýbali zranenia a mentálna pohoda. Keď sa vám vyhýbajú choroby a zranenia, potom sa to dá robiť. Naposledy som 4,5 km utekal so zranenou nohou, šmykol som sa na nerovnom povrchu. To bol adrenalín. Maratón je aj o skúsenostiach. Ak je človek skúsený, vie si to v hlave usporiadať. So zranením neurobíte nič, to so skúsenosťami nemá nič spoločné. Veľakrát som zablúdil na trati na horských behoch. To sú objektívne okolnosti a nie skúsenosti. Skúsenosť získate iba behaním, behaním na pretekoch.

Kde Vás uvidíme najbližšie?

V 2016 chcem zabehnúť maratón pod 2:18. V 2015 maratón behať nebudem. Čím viac do toho vidíte, tým viac zisťujete, že to je čistá matematika. Od malých vzdialeností sa prepracujete k tomu, že budete schopní maratón odbehnúť v nejakom čase. Teda sa naň pripraviť ako na celok, trénujeme na maratón, ale ideme cez 5 km a 10 km behy, polmaratón. Rok 2015 obetujeme na beh nakrátke vzdialenosti. Za 1:07 chceme zabehnúť bratislavský polmaratón.

Odporúčame prečítať: Za jeden rok premenil sen na skutočnosť